ZÁPISKY Z KALIFORNIE - III. časť - SAN FRANCISCO

Autor: Ľubica Rusnáková | 10.2.2015 o 19:09 | (upravené 7.4.2015 o 1:14) Karma článku: 5,30 | Prečítané:  480x

IV. Piatok - 26. september 2014 Myslela som si, že po 48-hodinovom štvrtku vstaneme až pred obedom a piatok sa tak skráti sotva na 12 hodín.  Omyl. O šiestej ráno ma zobudil nepríjemný ruch z ulice. Daň za to, že som v „centre diania“.

Tak mi treba. Zatvoriť okno nemôžem, lebo by sme sa tam uvarili. Hotel zažíval boom pravdepodobne ešte v časoch hippies. Má síce všetko, čo má podľa predpisov mať, ale keď tie regule vymýšľali, klimatizácia s najväčšou pravdepodobnosťou ešte asi objavená nebola. Takže mám dve možnosti. Zatvoriť okná do ulice a pomaly sa variť (to mi pripomenulo francúzsku metódu pomalého varenia, tzv „sous vide“), alebo ich ponechať otvorené a zmieriť sa s tzv. „bdelým spánkom“. Volím druhú možnosť. Róbert aj tak spí jak pridusený. Ani sa nepohne. Dokonca mám pocit, že je stále v tej istej polohe, ako večer zaspal.
Šťastný a vyrovnaný človek!
Moja nepokojná duša cestovala aj v noci. Preskúmala som ešte raz všetko, o čom som ešte pred spaním rozmýšľala a čo som cez deň navštívila. Mám totiž akúsi zvláštnu schopnosť, že čo prežívam cez deň, tak si dosť často, asi pre veľký úspech, vo sne zopakujem.
Podarilo sa mi ešte na hodinu a pol zaspať, ale určite nie spánkom spravodlivých.
Skôr nespravodlivo odsúdených.
O pol ôsmej som už spriadala pavučinu s rozvrhom na najbližší deň. V niektorej z múdrych kníh som sa dozvedela, že každý piatok, v čase od 17 – 22 hodiny sa na rozľahlom parkovisku neďaleko Fort Mason zíde asi 30 dodávok a privezú so sebou jedlo a chute z celého sveta. Je to údajne najväčší gurmánsky mobilný kútik SF. Takže o večeru máme postarané. Teší ma okrem iného aj to, že ceny jedál sú, aspoň podľa múdrej knihy, pod 10 dolárov a bez núteného prepitného. Po včerajšom rozšúpnutí aspoň niečo usporíme.
Cez deň mám(e) v pláne ísť pozrieť hlavne most Golden Gate a celé jeho okolie. Teda aj štvrť Marina District s krásnymi domami vo viktoriánskom štýle a Presidio National Park. Ešte predtým si ale potrebujem kúpiť nejaké poslušnejšie tenisky, lebo starým sa už nechce chodiť. 
Po vykonaní ranných hygienických obradov (hlavne Róbertových), sa ideme naraňajkovať. Neďaleko hotela je množstvo kaviarní počínajúc Starbuck´s a končiac typickými francúzskymi brasseriami. Keď som v minulosti navštívila Ameriku, vždy som začínala deň v Subway. Teraz ma však lákala brasseria nachádzajúca sa v tesnej blízkosti Union Square. Bola plná, takže som získala dojem, že tam bude úplne super. Vkusný interiér, početný personál, široký výber raňajkových jedál.
Vybrali sme si. Pomarančový džús, presso s mliekom, omeleta, šalát.  A to všetko dvakrát. Ako bonus nám ponúkli ovocný minišalátik.
Jedlo bolo chutné.
Účet nechutný.
Dohodli sme sa, že všetky nasledujúce rána sa s vervou oddáme osvedčeným bagetám v Subway. 
Cestou sme prešli celým námestím Union Square (obr. č. 7,8) aj s jeho bočnými uličkami. Pekné. Ale úprimne. Ničím výnimočné.

V roku 2002 prebehla masová rekonštrukcia námestia. Dodnes sú v jednej časti námestia stavebné stroje, ktoré narušujú jeho pokoj. Názov pochádza ešte z čias manifestácií, ktoré sa konali na podporu Únie v rokoch 1861 – 65, v priebehu občianskej vojny. Pôvodne tu boli kostoly, synagóga, pánske kluby, ale v súčasnosti je celé námestie v zajatí kancelárií, obchodných domov, luxusných hotelov. Na Geary Street na južnej časti námestia sa nachádza Theater District, neveľká Broadway plná reštaurácií, divadiel a tiež turistických hotelov. V strede námestia stojí 27 metrov vysoký korintský stĺp. Na ňom sa týči bronzová socha bohyne víťazstva. Žena, ktorá pre ten pamätník pózovala sa stala miestnou celebritou a vydala sa do veľmi bohatej rodiny Spreckelovcov. Tak tomu hovorím fakt „závratná kariéra“.
K „popularite“ námestia pravdepodobne prispel aj neúspešný pokus o atentát na prezidenta Geralda Forda pred hotelom West St. Francis v roku 1975. 

Cestou späť do hotela, sme sa zastavili v obchode Nike. Zaujímalo ma, či tam nemajú pre mňa nejaké cenovo výhodné tenisky. Mali aj nemali. Bol to obchod s najnovšou kolekciou, takže ceny boli pomerne vysoké. Ale v porovnaní so Slovenskom zas ani moc nie. Po minulých skúsenostiach s americkými outletmi som sa poučila, že sa mi oplatí počkať.
Ja naozaj nepotrebujem posledný výkrik módy. Mne stačí aj len taký "šepot" módy.
Celé doobedie sme strávili v okruhu asi 500 metrov od hotela. Navštívili sme aj známe obchodné domy ako napríklad Macy´s. V múdrej knihe písali, že je tam aj veľký výber panskej módy. Tak sme sa šli pozrieť. A čo mali? 
Figu borovú.
Móda pre pánov tam síce bola, ale tvorila sotva pätinu z toho, čo tam bolo pre ženy. Róbert si kúpil nejakú kozmetiku, lebo kufor ešte stále nemal. Práve mali v akcii krémy pánske aj dámske, ktoré u nás odporúča "komora či špajza" neviem akých lekárov a dermatológov. Tak sme sa trošku „predzásobili“.
Prečo aj nie? Boli takmer o polovicu lacnejšie ako u nás.
Pred popoludňajším poznávaním mesta sme sa ešte zastavili v hoteli. Kufor tam zatiaľ nebol, ale aspoň sme v pohode a v súkromí hotela vyhoveli prirodzeným požiadavkám našich telesných schránok. Aj to je jeden z dôvodov, prečo hľadám hotely v blízkosti centra. Pozreli sme si na internete mapu nejakého outletu v blízkosti mostu Golden Gate, aby sme kvôli neposlušným teniskám nemuseli meniť pôvodný plán na dnešný deň.
Zároveň sme si naštudovali ako sa tam dostaneme čo najrýchlejšie a najpohodlnejšie. "Výberovým konaním" sme dospeli k návrhu, že najlepším riešením je autobus. Podľa informácií z internetu by sme sa ním mali dostať takmer až k mostu.
Nepamätám si číslo autobusu. Boli sme úplne „happy“, že sa jedným vrzom dostaneme do outletu aj ku Golden Gate. Mali sme vystúpiť až na konečnej a odtiaľ sme sa mali pešo presunúť k vytýčenému cieľu. Viezli sme sa asi polhodinu. Nezdalo sa nám to až tak ďaleko, ale ľudia na zastávkach dlho vystupovali a ešte dlhšie nastupovali. Keď sa autobus konečne pohol zo zastávky, tak na najbližšej križovatke obyčajne naskočila červená. Domácich to netrápilo a nás, turistov, ešte menej. Zrazu sme zostali v autobuse sami. Šofér nám niečo hovoril, ale nerozumeli sme mu. Vysvetľoval, vysvetľoval až nám dal na koniec jasne najavo, že pre neho je to konečná. Tým pádom aj pre nás. Bolo nám to trochu divné, lebo podľa našich informácií získaných z nejakého letáku sme mali ísť ešte asi o 2 – 3 kilometre ďalej.
Ale keď konečná, tak konečná.
Vystúpili sme a Róbert sa začal obzerať po nejakom ďalšom autobuse. Nič však nezistil a ja, ako vždy najmúdrejšia, som mu povedala, že už určite nie sme ďaleko od cieľa. Veď na mape to bolo len pár centimetrov. Mierku mapy som samozrejme nezaregistrovala. Navrhla som teda ísť pešo. Aspoň ešte cestou niečo uvidíme. Po počiatočných protestoch to Róbert nakoniec vzdal.
Opäť zvíťazilo moje právo veta.
Vykročili sme.
Nachádzali sme sa neďaleko lokality Fort Mason, kde sa v ten deň malo konať spomínané bufetové obžerstvo. Tak som si pomyslela, že sa aspoň pozrieme, kde to bude, aby sme večer neblúdili. Bol tam nádherný výhľad. Zelený park, kde domáci oddychovali, venčili psov, športovali. Prešli sme až k mestskej pláži a odtiaľ na obrovské parkovisko, kde sa už od druhej začali zhromažďovať pojazdné bufety.
Na pláži boli "až" traja ľudia, ktorí plávali.
V neoprénových oblekoch.
Prešli sme sa ďalej okolo prístavu až k Yacht Club. Cesta sa zdala nekonečná, ale celkom príjemná.
Šli sme asi 3 kilometre, ale Golden gate bol stále ďaleko. Róbert začal štrajkovať, že on už ďalej pešo nejde. Ale so žiadnou zastávkou autobusu sme sa zatiaľ nestretli. Existujú síce aj iné možnosti presunu, ako napríklad taxi. Ale my, šetrní Slováci a míňať doláre na taxík?
A tak teda šliapeme ďalej. Laná, ktoré spájajú severnú a južnú vežu mostu majú tvar úsmevu. A mne sa už veru dosť dlhú chvíľu (čudné slovné spojenie: je to buď dlho, alebo len chvíľu) aj zdá, že Golden Gate Bridge (obr. č. 9,10) sa na nás z diaľky usmieva. Ba čo? Vysmieva sa nám. Impozantne sa týči cez záliv a jeho oranžovo-červené veže zízajú do nebies. Jediné, čo mi v tej chvíli napadlo, boli slová z piesne Mosty:
„... vyhrává ten, kdo se vzdálenost překlenout snaží.“
A my sme sa fakt snažili. 
Prechádzku po moste som mala naplánovanú až na pondelok, cestou do Sausalita a následne do Sonomy. Chcela som si len vychutnať daný okamih. Nie na moste, ani pod mostom. Len ticho stáť a s nemým úžasom čumieť na najznámejší a asi aj najslávnejší symbol SF. Dnes už je ťažké si predstaviť, že pred jeho výstavbou existoval jediný možný spôsob prepravy pomocou lodí. Týždenne prepravovali okolo 50 tisíc ľudí. Preto niet ani divu, že najväčší odpor proti jeho výstavbe kládli práve prevádzkovatelia trajektov. Neviem, ale myslím, že u nás by boli určité „žraločie skupiny“ ľudí tak silné, že by ten most nikdy nedostal zelenú. Jedine v prípade, že by tie „skupiny“ mali stavebnú firmu, ktorá by ten most stavala. (A myslím, že by sa to celé udialo cez naše neslávne slávne PPP projekty.)
V literatúre som sa dočítala, že v roku 1930 dali nakoniec voliči SF staviteľovi Josephovi Straussovi zelenú. Svetová hospodárska kríza vrcholila v roku 1933 a SF, podobne ako ostatné veľké mestá v Amerike nebolo výnimkou. Zažívalo obdobie najväčšej biedy. Staviteľ Joseph Strauss mal vtedy už 63 rokov a videl záchranu ekonomiky mesta v severnom okrese Marin County. Táto oblasť oplývala úžasným lesným bohatstvom a veľmi dobrou poľnohospodárskou pôdou. Od SF ju však delila sanfranciská úžina, ktorá zároveň oddeľovala zátoku od Tichého oceánu. Myšlienka na stavbu mostu vôbec nebola nová. Urbanisti sa ňou zapodievali už od 19. storočia, ale keďže vzdialenosť medzi pevninami na juhu a severe bola približne 2 kilometre, nikto neveril, že je také niečo technicky vôbec možné. Ale jeden človek tej myšlienke úplne prepadol. Bol ním práve Joseph Strauss. Neskôr sám priznal, že celý život sníval o tom, že postaví najväčšiu vec svojho druhu akú je človek schopný vytvoriť. Most sa tak stal nie len najznámejším symbolom mesta, ale aj triumfom americkej vynaliezavosti, schopnosti a odhodlanosti ľudí, ktorí most nakoniec postavili. Výstavba trvala 52 mesiacov. Klobúk dole. Náklady naň sa (v tom čase) vyšplhali na 35 miliónov dolárov.
(Za to by sme si dnes na Slovensku mohli dovoliť kúpiť sotva 21 CT prístrojov.)
V súčasnosti by samozrejme takáto stavba stála viac ako miliardu dolárov. Vo svojej dobe, až do roku 1964 bol most Golden Gate najdlhšou a najvyššou visutou konštrukciou na svete.
Ale nedá mi aby som sa tu nezmienila ešte o podľa mňa celkom zaujímavom fakte.
Výstavba mostu prebiehala až do 17. februára 1937 bez strát na ľudských životoch. To je fakt unikátne, pretože nikto dovtedy nič podobné nepostavil. Niektorí stavitelia tvrdili, že výstavba mostu by bola náročná aj na zemi, nieto ešte nad úžinou, v ktorej studené vodné prúdy patria k tým najnevyspytateľnejším na svete. 
Staviteľovi Straussovi veľmi záležalo na tom, aby nedochádzalo k úrazom robotníkov. Dokonca práve vďaka nemu sa na stavbe začali povinne používať prilby, ochranné okuliare a zabezpečovacie laná, čo dovtedy nebývalo zvykom, nieto ešte povinnosťou. Pod konštrukciou mostu bola upevnená veľká sieť, ktorá slúžila, podobne ako v cirkuse, ako záchranná. Keď sa náhodou počas šichty nejaký robotník aj pošmykol z konštrukcie, zachytila ho spomínaná sieť.
Toto všetko sa ale 17. februára 1937, teda len tri mesiace pred otvorením mostu, zmenilo. Ráno sa predák Slim Lambert, vtedy 37-ročný, aj s partiou ďalších 11-tich robotníkov presunuli na plošinu, z ktorej mali postupne dať dolu debnenie. Plošina vážiaca 5 ton sa pohybovala po zavesenej koľajnici, uchytenej zo spodnej strany mostovky. A vtedy sa to stalo. Plošina sa naklonila, robotníci sa zošmykli a spadli. Sieť ich síce zachytila, ale vzápätí sa uvoľnila celá plošina a padla do siete. To už samozrejme sieť nevydržala a všetci sa zrútili takmer 70 metrov dolu do vody. Keď neskôr odborníci skúmali príčinu odtrhnutia plošiny, zistili, že za všetko mohla obyčajná skrutka. Plošina bola zavesená v štyroch bodoch a práve v jednom z nich skrutka nevydržala. Bola poddimenzovaná. Uvoľnila sa a plošina zostala visieť na zvyšných troch skrutkách, ktoré však plošinu neudržali a utrhli sa tiež. Z 12-tich robotníkov sa nakoniec zachránili len dvaja. Jedným z nich bol aj predák Slim Lambert. Mal šťastie. Nakoniec dožil 88 rokov.
Dodnes je na južnej veži pripevnená tabuľka s menami 10-tich robotníkov, ktorí v ten deň zahynuli.
Golden Gate Bridge otvorili slávnostne o tri mesiace neskôr. 27. mája 1937. 

Zopár čísel si asi predsa len neodpustím. Ročne prejde po ňom viac ako 40 miliónov vozidiel, teda denne okolo 118 tisíc áut. Pôvodný náter vydržal 27 rokov, pričom si vyžiadal len nepatrné opravy. V rokoch 1965-95 odstránila skupina robotníkov starú farbu a zabezpečila most trvácnejšou farbou. Oranžovo-červená farba v štýle „art-deco“ bola zvolená hlavne kvôli lepšej viditeľnosti mostu v hmlách, ktoré v oblasti zálivu nie sú žiadnou výnimkou. Ale úplne v počiatkoch boli veže čierne. V súčasnosti most natierajú každé štyri roky. Ale zhruba toľko im trvá, kým natrú celý most a potom idú od začiatku. (Možno to je jeden zo spôsobov ako znížiť nezamestnanosť). 

Každé z dvoch nosných lán má dĺžku 2332 m, priemer 92 cm a pozostáva z oceľových prameňov o celkovej dĺžke 128 744 km. V oblasti rovníka by tak zemeguľu opásali trikrát.
Most dokáže čeliť vetru 160 km/h. Každý podporný pilier nesie vežu vysokú 227 m, o váhe 44 tisíc ton a musí odolávať prílivovým vlnám s rýchlosťou 97 km/h.
Most Golden Gate je však často označovaný aj ako pamätník smrti, pretože je aj najčastejšie vyhľadávaným miestom samovrahov. Prví z nich to skúšali už tri mesiace po jeho dostavbe. Dodnes skočilo vyše 1200 zúfalcov. Prežila z nich len hŕstka ľudí, ktorí po zoskoku dopadli na hladinu chodidlami v miernom uhle. Pád trvá asi 4 sekundy a dosiahnutá rýchlosť je približne 120-130 km/h. Tí, ktorí prežili sa vyjadrili, že svoj čin oľutovali už v tom momente, keď skočili.
Ale dosť bolo čísel.
Stála som mlčky a pokúšala som sa predstaviť si aké to muselo byť veľkolepé, keď most slávnostne otvorili. Veď napríklad aj k 50. výročiu sa zišlo na moste pri východe slnka štvrť milióna ľudí. Fúkal silný vietor a most sa silno prehýbal.
Ale... vydržal.
Dodnes.     

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?