ZÁPISKY Z KALIFORNIE - VI. časť - SAN FRANCISCO

Autor: Ľubica Rusnáková | 14.2.2015 o 1:53 | (upravené 7.4.2015 o 1:16) Karma článku: 5,17 | Prečítané:  451x

San Francisco (tretí deň) - Mólo Pier 39, nástenné maľby v štvrti Mission, štvrť "hippies", večerný "výlet" a nepodarené fotografovanie...

Pokračujeme autobusom ďalej okolo známeho móla Pier 39 (obr. č. 19, 20). 

Kedysi tu bol len obyčajný rybársky prístav pre rybárske lode, ale v roku 1978 urobili z neho promenádu pre turistov. Je tu množstvo malých aj väčších obchodov, kaviarní, špecializované predajne, butiky, zmrzlina, ovocie, zelenina... 

Čo len chcete. Dokonca aj kolotoč (obr. č. 21). Dvojposchodový, benátsky. 

Najkrajší z celého móla 39 je však podľa môjho názoru západ slnka. Unavené si najprv sadne na okraj Golden Gate Bridge, chvíľu tam zotrvá, akoby zvažovalo, či už má naozaj právo na spánok. O pár minút sa jemne dotýka okraja vodnej postele a pomaly sa prikrýva ľahučkou perinou z morskej peny. Kým však úplne privrie oči, vyfúkne smerom k oblohe ružovkastú cukrovú vatu, aby tak aspoň trochu zmiernil smútok neďalekého  ostrova Alcatraz.
Ja som západ slnka síce fotila, ale z miesta, kde som stála mi zavadzala nákladná loď (obr. č. 22) 

Mólo Pier 39 býva plné uškatcov, tuleňov, alebo mrožov (obr. č. 23) 

Neviem aký je medzi nimi rozdiel. Všetci sprievodcovia sú u nás väčšinou v českom jazyku, takže neviem ako sa tie živočíchy volajú po slovensky. Vydávajú tak výrazné zvuky, až je to po pár minútach človeku nepríjemné. Je ich toľko veľa, že by prekričali aj fanatických slovanistických fanúšikov.
Naša cesta pokračuje. Vedie pozdĺž nábrežia. Dostávame sa do Fisherman´s Wharf (obr. č. 24). To je tá štvrť, kde sme hneď prvý večer „dobrovoľne“ nechali čašníkovi takmer 13 eur prepitné. Neskôr som sa dozvedela, že v tejto štvrti sú reštaurácie drahé. Niekto v mestskej rade si totiž zmyslel, že práve tento prístav bude patriť k tomu najnavštevovanejšiemu v SF.
Len tak mimochodom. Všimnite si na ďalšom obrázku cenu parkovného.
(A my, na Slovensku sa rozčuľujeme.)

Rybári tu kedysi naozaj ťažko makali takmer celú noc, aby už skoro ráno mali čo predávať.
Dnes je to však celé hlavne o turistoch a reštauráciách.
Pripomenulo mi to našu Oravu. Kedysi tam pestovali zemiaky. Dnes ich kupujú. Do svojich reštaurácií v hoteloch a penziónoch, ktorými sa Orava v súčasnosti len tak hemží.
Ale aby som nezabudla. Chcela by som spomenúť v tejto časti aj veľmi známe Ghirardelli Square. Je to bývalá čokoládovňa a práčovňa vlny, ale dnes sú v nej úžasné obchody a samozrejme nechýbajú ani parádne reštaurácie. Talian Ghirardelli sem došiel v časoch „zlatej horúčky“, aby urobil terno. A urobil. Ale nie so zlatom. Zlato mu nakoniec priniesla výroba čokolády, ktorú predával zlatokopom. Splnil si tak svoj „sladký americký sen“.
A že sníval o zlate a nie čokoláde? Asi si ten sen iba nepamätal celý.
Vedel len to, že má nakoniec zbohatnúť.
A to sa stalo.
V súčasnosti sa už čokoláda vyrába na druhej strane zátoky, v San Leandre,  ale pútavé obchody sú práve v budove bývalej čokoládovne.
Korytnačím tempom míňame Union Square, aby sme sa o malú chvíľu ocitli v štvrti s prekrásnou viktoriánskou architektúrou, vyhlásenou za historickú lokalitu, patriacu k najupravenejším mestským komplexom v USA.
Štvrť sa volá Civic Center.  Okrem už spomínaných kúzelne usporiadaných domčekov vo viktoriánskom štýle sa tu nachádza mestská radnica City Hall (obr. č. 25). Stojí na severnom okraji námestia Civic center Plaza. 

Dočítala som sa, že tu, v budove City Hall si 14. januára 1954 povedali svoje áno Marilyn Monroe a už spomínaný baseballista Joe Di Maggio. Chvíľu bývali v peknom domčeku v štvrti Marina District (2150 Beach Street). Ešte ani nestihli vychladnúť články v novinách o ich svadbe a už sa tlačili nové, horúcejšie.
O ich rozvode.
Tá veľká láska im vydržala „až“ 10 mesiacov.

Okrem toho bol v budove radnice v roku 1978 spáchaný atentát na starostu George Moscona a poradcu vo veciach gayov , homosexuálneho politika Harveyho Milka.
Keď sme tam boli, práve sa konala svadba. Odfotila som si tam niekoľko záberov, lebo sa mi páči, že v Amerike majú všetky družičky na svadbe rovnaké šaty. Vyzerá to fakt úžasne (obr. č. 26). 

Okrem heterosexuálov tu uzatvárajú manželstvá aj homosexuáli. Len pred týždňom sa aj u nás, na Slovensku konalo referendum o rodine a vieme aj to, ako dopadlo. 
Ja patrím k liberálom a tak si môj názor na vec viete domyslieť. Podľa mňa u nás ide skôr o akési „reverendum“ a nie referendum. Ale "proti gustu žiaden dišputát".
Len v roku 2004, keď došlo v Kalifornii k uvoľneniu napätia a schváleniu zákona o uzatváraní manželstiev osôb rovnakého pohlavia, tu bolo uzavretých 4037 sobášov osôb rovnakého pohlavia. A čo? Aspoň si budú dobre rozumieť. Mnohých možno pobúrim, ale vždy som tvrdila, že muž a žena si aj tak nikdy nemôžu porozumieť.
Prečo?
Lebo každý chce predsa niečo úplne iné.
Muž ženu a žena muža. 

Ďalšia časť SF, SoMa, zostáva v mojich spomienkach trochu zahmlená. Neviem, či som bola unavená od slnka, alebo sme tadiaľ len prefrčali. Je mi to aj trochu ľúto, pretože práve táto štvrť je v súčasnosti domovom umelcov, hudobníkov a podobne „ladených“ ľudí. Staré nepoužívané sklady sú prestavané a prerobené na ateliéry a galérie.
Kolesá autobusu sa lenivo prevaľujú. Akoby už mali plné zuby rozmarov sanfranciských ulíc. Chvíľami prudko stúpajúcich, potom zase klesajúcich. Raz do neba, potom zase do pekla.
Prichádzame do ďalšej, najuletenejšej oblasti SF. Dnes tu žije silná komunita prisťahovalcov z Latinskej Ameriky. Je ňou Mission. Názov zdedila podľa starej misie Mission Dolores, najstaršej budovy, ktorá prežila zemetrasenie aj požiar v roku 1906. Je postavená z nepálených tehál, natretá na bielo. Steny majú hrúbku „skromných“ 1,2 metra. Budova bola postavená v roku 1776, ale v roku 1782 bola opäť prestavaná. Využili pritom nútenú prácu pôvodného indiánskeho obyvateľstva, pochádzajúceho z kmeňa Ohlone a Miwok. V rokoch 1814 – 1826 zomrelo viac ako 5 tisíc indiánov počas epidémie osýpok. Na ich pamiatku bola vytvorená socha označujúca masový hrob.
Dnes po nej zostal len podstavec s nápisom: „Na zbožnú pamiatku našich verných indiánov.“
Sochu totiž ukradli. (Chvalabohu, nie len u nás sa kradne).
"Náhodou" sa vytratili indiáni a "náhodou sa vytratila aj socha na ich počesť.
Misia bola šiesta v poradí z celej série budovanej po pobreží Kalifornie. Celkovo ich bolo 21.
Štvrť Mission je zároveň aj najteplejšia štvrť SF. Dokonca sa jej vyhýbajú aj pomerne časté letné hmly.
Keď nepísanému kráľovi modrých džínsov Levi Straussovi v roku 1906 požiar zničil fabriku na výrobu známych „levisiek“ vybudoval novú tu.
V štvrti Mission.  

Čo je ale úplne najcharakteristickejšie pre túto oblasť? Zhruba dvesto fascinujúcich nástenných malieb (obr. č. 27, 28, 29).

Údaje o ich počte sa dosť rozchádzajú. Čítala som, že je ich okolo dvesto, ale v inej literatúre zas píšu, že ich je asi sto. To je jedno, ja ich aj tak počítať nebudem. Motívy malieb sú rôzne.

Prvé maľby sa objavili spontánne v 30. rokoch minulého storočia. V 70. rokoch začali niektorí umelci premaľovávať brány garáží. Postupne maľovali aj steny budov. Nevynechali školy, banky, reštaurácie... Motívy malieb sú rôzne.  O reštaurovanie týchto malieb sa v súčasnosti stará nezisková organizácia. U nás by to okamžite dali premaľovať a aktérov by potrestali.
Čo už?
Iný kraj, iný mrav. 

Vydávame sa severozápadne k oblasti Haight Ashbury - niekdajšia slávna štvrť "hippies".
Dnes už bývajú v tamojších renovovaných viktoriánskych domoch prevažne bohatšie stredné vrstvy.
(Na Slovensku, bohužiaľ, pojem „bohatšia stredná vrstva“ patrí už nejakú dobu k archaizmom.)
Ale v 60. rokoch minulého storočia sem prichádzali mladí ľudia zo všetkých končín zeme, aby ukázali ako je možné žiť v komunitách. Boli to tzv. hippies, alebo aj „deti kvetov“. Viedli mohutnú revoltu proti starým spoločenským normám, odmietali sa im podriadiť, celé dni počúvali hudbu, tancovali nahí a riadili sa jediným heslom:
„Ži a nechaj žiť!“
Už 14. januára 1967, počas veľkého happeningu Human Be-In v mestskom parku Golden Gate Park došlo k masívnemu spopularizovaniu tohto hnutia. Happening, ktorého sa vtedy zúčastnilo odhadom asi 20-30 000 ľudí sa nakoniec ukázal ako predohra aj dnes známeho Leta lásky - „Summer of Love“ 1967 (obr. č. 30).
Psychedélia vtedy načisto ovládla mysle ľudí.

Autobus si to zamieril do spomínaného Golden Gate Park (obr. č. 31, 32). Je to obrovská zelená plocha, kde môžu prísť relaxovať asi všetci obyvatelia mesta a ešte vždy bude nejaké miesto voľné. Je 5 km dlhý a 1,5 km široký. Ponúka obrovské spektrum aktivít. Športových aj kultúrnych.

Najzaujímavejšie je to, že park stojí na miestach, ktoré boli ešte v 19. storočí len obyčajné piesočné duny. Keby tadiaľto nešiel v 19. storočí mestský architekt John McLaren na svojom koni a nevysypalo by sa mu z vreca trochu ovsa, čo mal pre svojho koňa, tak by tu tie piesočné duny asi boli dodnes. Ale ovos vyklíčil a dal tak základ dnešnému parku. 

My sme tadiaľ prechádzali len veľmi pomaly, pretože na konci parku vznikol akýsi lievik do ktorého sa naraz tlačila asi celá sanfranciská doprava. Tak ako v Taliansku všetky cesty vedú do Ríma, tak v SF asi všetky cesty vedú ku Golden Gate Bridge. Ako som už spomínala, má síce po tri pruhy v každom smere, ale na to množstvo áut, ktoré sa túžili dostať na druhú stranu je to aj tak málo. Možno to spôsobila sobota, pretože veľa domácich údajne trávi víkend na opačnej strane zátoky.
Z parku sme plynulo prešli do prominentnej mestskej časti Presidio. Je osídlené dlhšie než ostatné štvrte, pretože má vojenskú minulosť. Založené bolo v roku 1776 ako vojenská základňa.
Od roku 1993 je vyhlásený za národný park.
Prešli sme na druhú stranu zálivu. Kto chcel, mohol pokračovať iným autobusom do Sausalita. My sme mali túto lokalitu v pláne až cestou na sever do údolia Napa, preto sme nešli a vrátili sme sa späť. Vystúpili sme až v Chinatown (obr. č. 33, 34, 35). 

Boli sme blízo hotela a Róbertove kožné bunky asi zacítili sprchu.
Začali nahlas revať a domáhať sa poukazu na kúpeľnú starostlivosť.
A na tie fakt ani moje právo veta nestačí.
Podvolila som sa a vtedy sa začali ozývať aj tie moje. Ale nie tie, čo majú radi čistotu, ale tie, čo ľúbia piť a jesť. V mojom žalúdku Alexandrovci spievali hrmotné brumendo. Boli už tri hodiny „píem“ a ja stále nič nejem ani nepí(j)em. Kým Róbert vyhovel požiadavkám všetkých tých drobčekov (mala som pocit, že si umýva každú bunku zvlášť), mrkla som na môj ťahák, aby som zistila, čo odporúča „komora sprievodcov“. Vybrala som dve čínske reštaurácie s tým, že víťazná bude tá, ktorá nás objaví skôr. Boli sme len pár metrov od hotela, keď sme si všimli nadpis Chinatown Food Court. Vkročili sme dnu. Bola to samoobslužná jedáleň. Pre hladného nie je zaujímavé, či má obrus na stole bodky, alebo čiarky. Dôležitá je ponuka. A tá bola naozaj vynikajúca. Vybrali sme si viac druhov jedál a pri stole sme si jedlo miešali a rozdávali ako sedmové karty. Jedlo bolo chutné, bolo ho veľa a nebolo drahé. Nakoniec sme ho ani nevládali zjesť.
Večer bol v plnom prúde, "lanovky" zvonili, štvrť bola vysvietená ako lampiónový sprievod.

Keď sme vyšli von, Róbertov ubolený pohľad ma priam vyzýval, aby sme už nechodili ďaleko. Prosba mu z očí priam trčala. Prišlo mi ho ľúto a chcela som zaradiť spiatočku. Nakoniec som zostala v neutrále, ale len preto, aby som získala čas na premýšľanie. Chcela som ešte ísť fotiť večerný Golden Gate Bridge. Bála som sa, že posledný večer v SF sa tam už nedostanem. Tak som navrhla, aby sme sa odviezli lanovou električkou (obr. č.36). Tá ale nešla našim smerom, tak sme opäť zvolili autobus.Počítali sme s tým, že nás dovezie až k oceánu. Urobím len niekoľko niekoľko záberov a vrátime sa na hotel oddychovať. Autobus mal byť ten istý, s ktorým sme cestovali v piatok, keď sme sa tak našľapali.
Mali sme šťastie. Nečakali sme dlho. Autobus bol poloprázdny (pre pesimistov) alebo poloplný (pre optimistov). Sedeli sme celú cestu. Tentokrát šiel autobus oveľa ďalej. Tam, kde nám v piatok šofér povedal, že máme vystúpiť, lebo je to konečná, sa teraz konečná nekonala. No konečne! Šli sme podľa toho, čo nám mapka autobusovej dopravy sľúbila. Róbert sa trochu upokojil dúfajúc, že aspoň nebudeme toľko chodiť pešo. Bola som vyzbrojená nielen foťákom, ale aj pomerne ťažkým statívom manfrotto, ktorý som však samozrejme ja neniesla. Myslím, že každý vie, kto bol onen nosič.
Vystúpili sme, keď už bola úplná tma. Ja som nemala ani len predstavu, kde sa nachádzam. Po mojich orientačných schopnostiach zostali dávno už len výpary.
Ale mám pri sebe muža činu, tak sa predsa nemám čoho báť. Róbert vykročil doprava. Pred nami, ale aj za nami sa otvárala vysvietená ulica plná malých barov, kaviarní, pizzerií... (obr. č. 37) 

Zdalo sa mi, že to je dobré znamenie.
Nebolo. 
Tak sme šli, šli, šli... Prešli sme jednu zastávku autobusu, druhú. Čosi sa mi prestalo páčiť. Ako je to možné, keď my sme mali vystúpiť až na konečnej? Niečo tu nehralo. Sú tu ešte ďalšie zastávky toho istého čísla autobusu? Keď sme prešli asi dva kilometre, Róbert sa zahľadel do mapy.
Čudovala som sa, že ju otvoril až teraz. Pozeráme, čumíme... a prišli sme na to, že sme zase na opačnej strane ulice. Tam, kde sme vystúpili z autobusu sme zvolili opačný smer. Mali sme ísť na sever, išli sme na juh. Ale čo človek večer vie, kde je sever?
Čo teraz? Róbert nezvykne byť nervózny, ale toto s ním dosť zamávalo. Mne bolo aj do plaču aj do smiechu. Ja som niesla len foťák, ale on si niesol kameru, môj statív a ešte nejaké príslušenstvo. Pred nami nič, len tma, za nami nič, len svetlá. Horko-ťažko sa mi podarilo presvedčiť ho, aby to nevzdával. Ale ako ja hovorím: koniec dobrý, všetko dobré. A tie fotografie rozžiareného nočného Golden Gate mostu určite budú stáť za to.
Nebudem to naťahovať. Prešli sme nakoniec ešte asi 2 a pol kilometra až sme došli do cieľa. 
A čo si myslíte, čo nás tam čakalo?
Nič. Jak moja nebohá svokra hovorievala: „Amen, cma“.
Presne tak. Všade hustá tma a jediné svetlá, ktoré na moste svietili boli reflektory áut. Most je síce osvetlený, ale veľmi slabo a z miesta, z ktorého som ho chcela fotiť, tie svetlá nebolo takmer vidieť.
Odpadla som. Toľko energie zbytočne vynaloženej. Čo teraz? Čaká nás cesta späť. A čo je úplne strašné, autobusy teraz večer chodia už len približne každú hodinu a ten náš má ísť práve o pár minút. A zastávka je ďaleko. Potom musíme čakať.
Čo robiť? (Aj súdruh Lenin sa tak pýtal v jednej knihe a všetci dnes vieme, že to nedopadlo dobre.)
Nikdy v živote nič len tak ľahko nevzdávam. Navzdory hnevu, únave a vzdialenosti začínam utekať. Róbert za mnou. Kričí na mňa, či som sa pomiatla.
Nie nepomiatla, ani nezbláznila. Za pokus to stojí. Čo keď autobus bude trochu meškať. Možno ho predsa len stihneme. Ale ako môže meškať, keď vychádza zo svojho stanovišťa, čo je len jedna zastávka od tej našej? Nachádzame sa asi v polceste medzi nimi. Kvôli získaniu času volím tú druhú. Tá je po našej trase, lebo autobus bude prichádzať zľava z bočnej ulice, tak mám šancu ho vidieť včas. Róbert prestal bežať, keď vtom sa zo zákruty vyrúti autobus. Ale my sme od našej zastávky ešte asi 300 metrov.
Chytila ma panika, zúfalstvo. Bolo mi ľúto, pretože ak ho nechytíme, budeme čakať celú ďalšiu hodinu. Zrazu všetkých mojich anjelov strážnych ovládli čerti a ja som sa vyrútila priamo do stredu cesty, oproti rozbehnutému autobusu. Vztýčeným palcom naznačujem prekvapenému šoférovi, že chcem, aby zastavil. Sama tomu nemôžem uveriť, ale spomaľuje a zastavuje. Kričím na Róberta, ktorý to už medzitým vzdal. Pobehol a keď sme nastúpili dnu, šofér, veľký tučný černoch, si niečo zamumlal popod fúzy. Nerozumela som mu a bolo mi to ukradnuté. Róbert mi jeho mumlanie v autobuse preložil. Šofér mi nadával, že tu nie je žiadna zastávka a autobus sa predsa nestopuje.
Nevadí.
Musím uznať, že ŠO“FÉR“ bol tentokrát naozaj „FÉR“.
V tej chvíli mi bolo úplne fuk, kde je zastávka a či vôbec nejaká je. Hlavne, že sa vezieme.
Vystúpili sme neďaleko hotela a konečne nám už nič nebránilo zaľahnúť.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?