ZÁPISKY Z KALIFORNIE - VIII. časť. - SAN FRANCISCO

Autor: Ľubica Rusnáková | 17.2.2015 o 1:09 | (upravené 7.4.2015 o 1:17) Karma článku: 7,32 | Prečítané:  363x

Lanové dráhy Cable Cars, ("lanovky") v San Franciscu, viktoriánske domy v štvrti Pacific Heights, dom spisovateľky ženských románov Danielle Steelovej, štvrť Japantown ...

Navrhla som Róbertovi, že keď už sme v tom SF, mali by sme sa už konečne mali odviesť „lanovou dráhou“ Cable Car. To je vlastne tretí z neoddeliteľných symbolov SF. Už vo štvrtok sme sa dohodli, že keď pôjdeme „lanovkou“,  tak po tej najstrmšej trase. A tou je „Powell&Hyde“. Systém týchto lanoviek bol uvedený do prevádzky v roku 1873 a v jeho prvom voze sa odviezol aj sám vynálezca Andrew Hallidie. Myšlienka, ktorá ho vybudila k vynájdeniu „lanovej dráhy“ v ňom vzkrsla vtedy, keď sa stal svedkom katastrofálnej nehody, pri ktorej konský povoz skĺzol dolu z kopca a strhol zo sebou aj kone.
Dodnes si môžete túto prvú, pôvodnú lanovku pozrieť v Cable Car Museu.

Andrew Hallidie  sa narodil v Londýne, vyučil sa mechanikom a v SF založil spoločnosť na výrobu drôtených lán. Vďaka jeho vynálezu mohla začať výstavba aj v hornatých častiach SF. V tom období sa práve tu začali stavať prekrásne viktoriánske domy. Smotánka sa tak mohla presťahovať „hore“, aby sa zvrchu dívala na „žobrotu“ dole.
Systém týchto lanových dráh mal obrovský úspech a do roku 1889 bolo v SF osem trás lanových dráh. Pred zemetrasením ich už bolo viac ako 600. V roku 1913 bol po lanovkovej trati dokonca presťahovaný celý štvorposchodový dom a to bez obmedzenia prevádzky.

S objavom a hlavne rozšírením spaľovacieho motora sa postupne lanovky stali zastaralými a v roku 1947 ich chceli úplne nahradiť autobusmi. Našťastie verejnosť proti tomuto rozhodnutiu dosť silne protestovala a tak sa dodnes zachovali aspoň tri linky a 25 km koľají. Kedysi to bolo až 180 km.
Celý princíp týchto dráh spočíva v tom, že stroje v centrálnej strojovni navíjajú a odvíjajú lano, ktoré je vedené pod ulicami. Samotné vozidlo je bezmotorové. „Lanovky“ sa pohybujú stálou  rýchlosťou 15,5 km za hodinu. Sú vyrobené tak, že môžu ísť iba jedným smerom. Preto musí byť na každej trase tzv. točňa. Ľudia na konečnej vystúpia a vodič spolu so sprievodcom otočí voz na točni o 180°.
Podotýkam: ručne.
Počas jazdy vodič musí zatiahnuť riadiacu páku vždy, keď chce ísť a povoľuje ju vtedy, keď chce zastaviť. Samozrejme, používa aj brzdu. Je k tomu potrebná značná zručnosť vodiča. Výcvikový kurz absolvuje úspešne vraj len asi tretina uchádzačov.  
Tak sme sa dostali na konečnú, ale zároveň prvú zastávku našej trasy. Už keď sme sa k nej blížili sa nám čosi nepozdávalo. Nešlo nám do hlavy, že tam nie sú žiadne zástupy ľudí ako sme si to stihli všimnúť v predchádzajúcich dňoch na iných trasách.
Keď sme došli na miesto zistili sme príčinu. Každá trasa má vo svojom harmonograme deň venovaný údržbe a prípadným opravám. No a dnes padla voľba práve na tú „našu“ trasu.

Keď sa niekomu darí, tak sa darí. Mali sme sa najprudším kopcom vyviezť k Lombard street.
Je to asi najfotografovanejšia ulica na svete. Pahorok s prirodzeným sklonom 27° bol pre autá príliš strmý, tak v 20. rokoch minulého storočia navrhol niekto, aby problém vyriešili kľukatou cestou, po ktorej musia ísť autá maximálnou rýchlosťou 8 km/h. Peši sa dá ísť po schodoch. Ulica je lemovaná zeleňou. Pohľad zospodu je úchvatný. Cesta má 8 zákrut a pripomína mi vzor na chrbte vretenice. Ibaže ten na Lombard Street je podstatne pestrejší. Domy, ktoré túto ulicu lemujú patria k najdrahším v SF. V roku 1958 natočil v jednom z nich Alfred Hitchcock známy horor Vertigo.

Zase musíme šliapať do kopca. Asi nám je to súdené. Horko-ťažko, s vyplazeným jazykom a  tepom asi 160 sme sa dostali k Lombard street. Ulica bola plná nadšencov-fotografov. Najprv sme pozerali na ňu zhora. Ale až keď sme prešli po schodoch na samý spodok, mali sme ten správny výhľad na ňu.
Keďže ulica dolu vyúsťovala do vozovky po ktorej jazdili autá, museli prevádzku riadiť policajti. Inak by sa tadiaľ autá asi ani nedostali. Davy ľudí prichádzali a úplne zablokovali cestu. Každý chcel čo najlepší záber a ten bol práve z cesty. Ustavične bolo počuť piskot policajtovej píšťalky.

Z vrcholu v štvrti Russian Hill, kde sa slávna ulica nachádza, sme sa vrátili smerom na západ, do Pacific Heights. Je to exkluzívna časť SF, ležiaca vo výške 90 metrov nad mestom. Práve tejto štvrti najviac prospelo zavedenie lanových dráh v minulosti, pretože bola prepojená s centrom mesta. A čoskoro sa stala najvyhľadávanejšou adresou pre bývanie v meste.
Dočítala som sa, že v tejto časti mesta býva aj slávna spisovateľka ženských románov Danielle Steelová.

(Chcem ten dom vidieť, pretože keď raz budem veľká a budem písať, tak si taký kúpim.)
Pochádza ešte z roku 1912, postavený bol v štýle „beaux-arts“ a občas ho nazývajú aj „Parthenonom Západu“. Vila bola postavená pre rozmarnú Almu de Bretteville Spreckelsovú a jej manžela Adolpha, dediča rodu, ktorý bol preslávený svojim cukrárskym umením.
Dom má 26 kúpeľní, veľký bazén, kde majiteľka plávala denne až do svojich 80 rokov života. V roku 1924 darovala rodina tento dom mestu.
Od roku 1990 je hrdou majiteľkou Danielle Steelová.
Odtiaľ sme sa pesunuli na Webster Street, kde sú domy tak nádherné, že boli zaradené do zoznamu historických pamiatok. Všetky sú nádherne zrenovované.

Žije v nich tzv. „stredná vrstva“ ľudí.
(Ach jaj! A zase sme pri tom, čo sa dá u nás, na Slovensku nazvať už len mamutom.)
Ulice sú čisté, upravené, medzi jednotlivými ulicami sú vybudované nádherné parky, z ktorých je fascinujúci výhľad na oceán a celé okolie.

Po prehliadke sme sa ešte autobusom odviezli do časti Japantown. Je to malé, ale svojou atmosférou veľmi príjemné miesto. Vzniklo v rámci projektu revitalizácie v 60. rokoch minulého storočia na mieste kde boli kedysi tiež viktoriánske domy. Tie však schátrali do takej miery, že sa ich už asi neoplatilo obnoviť. Dnes je tu sústredená japonská komunita. V centre areálu sa nachádza len nedávno vynovená Peace Plaza, na ktorej stojí päťstupňová, 22 metrov vysoká pagoda z betónu.

Po oboch stranách námestia sú pekne upravené nákupné a relaxačné centrá so sushi barmi, reštauráciami, kúpeľmi, masážnymi strediskami „šiacu“ a malými, ale aj väčšími obchodíkmi.
Boli sme sa pozrieť ako to vnútri v pasáži vypadá.

Zaujala ma reštaurácia, kde hostia sedeli pri obrovitánskych stoloch, v strede ktorých bolo čosi ako nerezová platňa, alebo rošt, veľká takmer ako celý stôl. Pri každom stole stál iný kuchár a pripravoval priamo pred očami zákazníkov jedlá, ktoré si objednali. Bolo zaujímavé sledovať, ako uprene sa všetci hostia pozerali, čo kuchár pripravuje. 

Poobedňajšiu prehliadku sme ukončili a rozhodli sme sa vrátiť do hotela autobusom. Nedá mi nespomenúť ešte jednu „atrakciu“ v SF. Keď stojíte na zastávke, nehľadajte žiadne časové rozpisy autobusov. Nájdete len malý digitálny displej, na ktorom striedavo blikajú čísla autobusov, ktoré z danej zastávky odchádzajú a zároveň ukazujú čas, o koľko minút ten váš autobus príde. Majú to prepracované systémom „online“, takže čas sa stále aktuálne mení podľa toho, kde sa autobus nachádza a podľa toho, či má zdržanie, alebo nie.
Bolo mi do smiechu, keď náš autobus asi päť minút blikal, že príde o dve minúty a po piatich minútach sa na displeji zjavilo, že príde o päť minút. Tak sme čakali už spolu desať minút a keď sme už naozaj mysleli, že príde, tak sa opäť zmenil čas „dodania autobusu“ na osem minút. Čiže v skutočnosti autobus, ktorý mal prísť na zastávku dve minúty potom, čo sme tam dorazili prišiel až o osemnásť minút, ale stále sme boli správne informovaní.
Tak tomu hovorím „teória relativity“ za ktorú by sa nemusel hanbiť ani samotný Einstein.
Nakoniec sme sa predsa len dostali do hotela.
Pred sebou sme mali posledný večer v San Franciscu.
Večer v spoločnosti "beatnikov".
(Ale o tom zase inokedy...)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?