Auto.
Tu sa musím chvíľu zastaviť. Ešte nikdy sme si nepreberali auto tak rýchlo. Plešatému, americky tučnému pánovi odovzdal Róbert doma vytlačený voucher spolu s medzinárodným vodičákom a pasom. Tlsťoch ani nemihol okom. Vyplnil nejaký formulár, Róbert ho podpísal a šli sme dolu do garáže. Odovzdali sme papiere, nám boli odovzdané kľúče, doklady a... Nič. Vraj môžeme ísť. Celé to netrvalo ani 5 minút. Nikto nám nepovedal, aby sme si auto skontrolovali, nevysvetlil nám ani čo všetko vlastne v tom aute máme. Pripadalo mi to asi tak: vieš jazdiť? Tak choď!
Doteraz sme mali požičané auto v rôznych krajinách, ale vždy mal niekto aspoň snahu podať nám podrobné informácie, čo kde v aute je a tak podobne. Tu nič. Auto malo samozrejme automat, takže bolo potrebné „preladiť“ sa. Ja sa bojím, ale Róbert s tým problém nemá. Sadáme do auta a z garáže vychádzame do ulice pod sklonom asi 40°. A priamo do premávky. Do kopcov. GPS-ku sme si doniesli aktualizovanú z domu. Tá „pani“, čo nám bude celú cestu rozprávať kadiaľ máme ísť, sa nám teda bude prihovárať po slovensky.
Chvalabohu!
Náš prvý a najbližší cieľ bolo mestečko Sausalito, teda "smer" (panebože!) sever (hlavne, že nie na východ).
Kým sme sa vymotali zo SF, museli sme prejsť cez most Golden Gate. Počas nášho výletu vyhliadkovým autobusom sme po ňom prešli dva razy. Teraz sme po ňom šli autom a hneď na konci mostu sme zaparkovali. Na oboch stranách sú celkom pekné vyhliadky s dobrou možnosťou parkovania. Keď sme už tu, nenecháme si predsa ujsť prejsť po moste aj pešo. Tak veľmi som sa tešila, že si všetko odfotím z jednej aj druhej strany, ale dnes je prvýkrát zamračené. Nech robím čo robím, pohľad na most ani na mesto „nic moc“. Mraky visia a keby sa nezachytili severnej a južnej veže mostu, tak by asi už dávno spadli do mora. Ale od severu už kde tu vykúka "modrá" (modrá bývala kedysi dobrá) obloha. Keď nič iné, tak odfotím v dobrom svetle aspoň Sausalito.
Prešli sme po moste v oboch smeroch (a zas ten „smer“). Bola to celkom pekná prechádzka, spolu viac ako 5 km. Trvalo nám to asi hodinu a pol a medzitým nám obloha od severu jasne dávala najavo, že je čas opustiť už videné a spoznať neznáme.
Sadli sme teda do auta a už o pár minút sme boli v inom svete.
Na americkom vidieku.
Sausalito slúžilo počas druhej svetovej vojny ako námorný prístav, neskôr zas ako šrotovisko. Možno práve preto sa tu v 60. rokoch minulého storočia usadili prívrženci hippies a celé mestečko zaplavili kvetmi a farbami. Usadili sa v hausbotoch a urobili z mesta nádhernú plávajúcu záhradu.
Dnes už sú tam nehnuteľnosti najdrahšie v celých USA.
My sme prešli len hlavnú ulicu, ktorá slúži hlavne ako promenáda pre víkendových návštevníkov.
Je tam malé námestie, obrovské parkovisko pre autobusy plné zvedavcov a veľa, veľa kaviarní, reštaurácií, obchodov. Mali tam fantastickú zmrzlinu. Ale aj účet bol fantastický. Za dve zmrzky veľkosti asi našej trojitej sme zaplatili 16,5 dolára. Takže obed si radšej odpustíme.
Nezdržali sme sa viac ako hodinu. (Keď my "nepustíme" ani parkovné nepustí.)
Mestečká ako Sausalito, Tiburon a Pescadero boli kedysi len rybárskymi osadami. My sme nakoniec navštívili len to prvé, pretože už boli takmer štyri hodiny popoludní, tak sme sa rozhodli, že Tiburon sa nekoná a pôjdeme sa radšej pozrieť na posledné sekvoje v sanfranciskej oblasti. A tie sú v Muir Wood National Monument, na úpätí hory Mount Tamalpais, asi 19 km od mostu Golden Gate.
Do 19. storočia tu prekvital drevársky priemysel. Dreva bolo dosť, pretože sekvojové stromy rastú niekoľko sto až tisíc rokov. Konkrétne v Muir má najstarší strom okolo 1000 rokov. Aby nedošlo k úplnému vykynoženiu stromov, postaral sa istý pán prírodovedec John Muir o to, aby toto územie bolo vyhlásené za národný park.
Kým sme však dorazili my s Róbertom, bolo už takmer pol piatej a park bol otvorený len do piatej. Tak sme tam nakoniec strávili len asi 20 minút a vydali sme sa ďalej na sever, do údolia vína – Sonoma Valley.
Aj napriek GPS sme v Sonome trošku zablúdili (to je tak, keď si Róbert myslí, že aj GPS sa môže mýliť). Urobili sme si preto jeden nútený okruh navyše ale nakoniec sme úspešne zaparkovali priamo pred nádherným rodinným hotelom El Pueblo Inn.
Tento hotel sme mali objednaný skôr ako letenky do štátov. Zaujal ma na Tripadvisore a keďže mal veľmi dobrú cenu a fantastické hodnotenie, tak som si ho zarezervovala včas.
(A dobre som urobila.)
Viem, že podstatou blogu by nemalo byť hodnotenie hotela, ale tento rozkošný hotel naozaj stojí za to a čo keď vás niekedy vietor zaveje do Sonomy? Možno si spomeniete práve na tento hotel.
Údajne je v rodinnom vlastníctve a nachádza sa asi 10 minút peši od centra mestečka. Vybudovaný bol na krásnom pozemku s bazénom, vírivkou, obkolesený množstvom bujnej zelene. Keď som vkročila do záhrady cítila som sa ako v tropickom raji. Izby boli priestranné, všetky mali krb a čo bola obrovská výhoda, poskytovali absolútne súkromie s vlastnou terasou a výhľadom do záhrady.
Všetko bolo udržiavané tak, ako by ste boli vo vlastnom, súkromnom dome. V cene izby boli aj raňajky, ktoré ma tiež dosť prekvapili svojou pestrosťou. A ochota personálu poradiť, či pomôcť?
Ak pre nič iné, tak aspoň pre tú úslužnosť, profesionalitu, ochotu a milý úsmev sa oplatí objednať si izbu práve v tomto hoteli.
My sme tam strávili tri noci.
Výhodou Sonomy je, že sme z nej mohli robiť krásne výlety nie len do údolia Sonoma Valley, ale veľmi rýchlo sme sa autom dostali aj do susedného, viac známeho a preto aj komerčne skazenejšieho Napa Valley.
A všetko, čo za tri dni môžete absolvovať z Napy, môžete absolvovať aj zo Sonomy.
Len o dosť lacnejšie. A podľa môjho názoru je Sonomská oblasť oveľa romantickejšia a pokojnejšia.
