Ostrov Svätej Lucie - časť I.

Autor: Ľubica Rusnáková | 18.5.2015 o 8:08 | (upravené 18.5.2015 o 9:46) Karma článku: 7,24 | Prečítané:  415x

Ostrov, ktorý som si tentokrát k poznávaniu vybrala, je jedným zo siedmich tisícok ostrovov v Karibiku. Okrem rezortu som samozrejme navštívila aj rozličné miesta, mestá a zákutia ostrova. A hlavne o tých by som tu chcela písať.    

19. február 2015 – štvrtok – odlet na ostrov Svätej Lucie
Zatiaľ som mala možnosť navštíviť štyri karibské, tri ostrovy v Indickom oceáne a havajský ostrov Maui v Pacifiku. Preto si myslím, že už mám aj čo porovnávať. Dospela som k tomu, že všetky majú niečo spoločné.
Sú nebezpečne krásne. Až tak, že si pokojne viem predstaviť, že by som tam zostala žiť.

O ostrove Svätej Lucie som pred cestou vedela veľmi málo, v podstate len toľko, že patrí k tzv. náveterným ostrovom a je nádherne „zelený“. Skúšala som si vopred zohnať nejaké informácie o ňom, ale keďže je to hlavne oddychová destinácia, všade som sa dočítala len to, že je tam samé more.
More vody, more tepla a more zelene.
Keby som ja mala charakterizovať ostrov Saint Lucia (domáci hovoria Sent Lú-ša), tak by som asi povedala, že je dúhový.

V literatúre ho často prezývajú „Krásna Helena Západných Indií“, alebo aj „Krásna Helena Západu“. V jednej z kníh som sa dočítala, že je to preto, lebo bol jedným z plantážnych ostrovov, o ktoré sa najviac bojovalo. V ďalšej zase, že je taký krásny ako bola Helena sama.
Tak neviem. Helenu som nevidela, ostrov áno. A myslím, že Helena naň aj tak nemá.
Keď som bola na ostrove, snažila som sa prelúskať „dennú tlač“, tzv. „The Daily Breeze“, ktorú sme dostávali priamo do izby v rezorte. Tam som sa každý deň aspoň heslovite dozvedala rôzne malé zaujímavosti o ostrove a teda napríklad aj to, že ostrov St. Lucia a Trójska Helena zdieľajú podobnosť nie len vo svojej kráse, ale aj v ich dramatických príbehoch.

Podobne ako krásna Helena opustila najprv náručie svojho muža Menelaa, aby zakúsila slasť Parisovho objatia a nakoniec sa opäť ocitla v osídlach Menelaa, aj St. Lucia striedala svojich dvoch „milencov“, či skôr „nápadníkov“. Nápadníkov doslova, pretože ostrov bol striedavo napádaný Britmi aj Francúzmi.
Keďže ostrov má strategickú polohu vedľa francúzskej cukrovej kolónie Martinik a je aj rovnako úrodný, mal pre Francúzov nedoziernu hodnotu. Ale práve preto mali o ostrov záujem aj Briti. A tak medzi sebou veľa rokov ťažko bojovali. St. Lucia sa tak nechtiac stala doslova promiskuitnou milenkou týchto svojich „nápadníkov“. Celkom 14 krát. Sedemkrát patrila Francúzom a sedemkrát Britom. Po zúrivej bitke, ktorá vyvrcholila na svahoch Morne Fortune nad súčasným hlavným mestom Castries, v roku 1796 nakoniec zvíťazili Briti. Francúzi, skrývajúci sa v horách, viedli síce ešte chvíľu partizánsku vojnu, ale nakoniec sa vzdali. Ostrov si Británia zaistila parížskou zmluvou v roku 1814 a až do úplného prechodu k absolútnej nezávislosti bol britskou kolóniou. A dokonca aj v súčasnosti je nezávislým členom britského Commonwealthu s britskou kráľovnou na čele štátu.
Vplyv Francúzov je napriek tomu stále veľmi znateľný. Jazdí sa síce vľavo a angličtina je samozrejmosťou, ale domáce nárečie, tzv. „patois“ má svoj základ v kreolskej francúzštine.
A nie len jazyk, ale aj kuchyňa a architektúra nesú stopy francúzskeho vplyvu. Najmä úžasné ozdobné prvky drevených domov, akými sú napr. vyrezávané okraje okeníc, striech, balkónov sú jasným znakom toho, že Francúzi tam zanechali kusisko svojej kultúry.

Nech už to bolo s príbehom o Helene akokoľvek, faktom ostáva, že ostrov je skutočne neskutočne nádherný. 
Mala som tak trochu aj šťastie, že som tam bola v čase, keď ostrovania oslavovali výročie nezávislosti. 22. februára to bolo už 36 rokov, čo sa St. Lucia stala úplne nezávislou krajinou. Tento deň je vyhlásený aj za štátny sviatok.
V hlavnom meste Castries stojí aj dnes pred radnicou pamätník prvého premiéra nezávislej republiky St. Lucia, sira Johna Georga Melvina Comptona, ktorý sa nemalou mierou zaslúžil o nezávislosť ostrova.

Národná vlajka, ktorú prvý raz navrhol 1.3.1967 Dunstan St Omer bola do súčasnosti mierne pozmenená ešte dvakrát. V roku 1979, keď republika získala nezávislosť a v roku 2002. Podstata zostala, menili sa len farby. Modrá symbolizuje oblohu, more a tiež vernosť. V strede je zlatý rovnoramenný trojuholník, symbolizujúci slnko a prosperitu. Na vrchole trojuholníka je čierny a biely hrot šípu, s prevahou čiernej. Tieto farby majú byť symbolom harmonického spolužitia dvoch rás. Čiernej a bielej. Samozrejme s dominantným vplyvom kultúry obyvateľov tmavej pleti. Okrem toho reprezentuje trojuholník aj dva najvyššie vrcholy nachádzajúce sa  na ostrove. Dvojičky Pitony.
Keď som po pre mňa strastiplnej ceste konečne vstúpila na pôdu ostrova boli asi štyri hodiny popoludní miestneho času. Na letisku nás čakala dodávka a spolu s ďalšími štyrmi turistami sme absolvovali cestu dlhú asi poldruha hodiny z juhovýchodnej časti ostrova, kde sa nachádza medzinárodné letisko, až na severozápad, kde sú nádherné pláže a je tam sústredená väčšina turistických hotelov a rezortov.
Šofér dodávky nás upozornil, že cesta bude trvať dlhšie než inokedy, pretože práve začala dopravná špička. Hmmm... To som fakt bola zvedavá, čo si pod pojmom dopravná špička predstavujú miestni. Okolo ostrova vedia v podstate jedna hlavná cesta, ich mestá sú asi ako naše dediny, tak aká špička?
Vyštartovali sme. Cesta bola vklinená medzi zelené úbočia a stráne s množstvom rozličných paliem. Okolie nebolo nijak upravované, pôsobilo dojmom, že sa práve prebudilo. Ako malé strapaté dieťa, ktoré zaspalo skôr, než ste ho stihli umyť. Miestami sa akoby smialo, miestami plakalo. Šli sme veľmi dlho a domy pozdĺž cesty sa objavovali len veľmi sporadicky. Žiadne mestá. Asi v polovici cesty moju pozornosť upútala križovatka. Wau! A tam sme zastali. Špička. Na strane cesty asi tri domy, obchody, alebo čo to bolo a policajti. Riadili dopravu. Nechápala som. Tak to bude asi tá spomínaná dopravná špička. Chcela som to odfotiť, ale okno dodávky bolo špinavé a fotografia by bola nanič.
Prešli sme hladko, trvalo to celé asi dve minúty a pokračovali sme na našej ceste do raja.
Keď sme sa priblížili k hlavnému mestu, Castries, doprava sa dosť zhusťovala. Blížili sme sa ku kruhovému objazdu a tam som zistila, čo je „dopravná zápcha“. Fakt. Posúvali sme sa dopredu ako slovenská ekonomika. Keď sme sa konečne dostali z kruháča, prešli sme asi pol kilometra a... ďalší kruháč. Našťastie pre nás, posledný. Potom už nás privítal veľký nápis: Sandals Resort.

Konečne. Sme doma.
Teda aspoň najbližších štrnásť dní.
Okrem širokých profesionálnych úsmevov manažérov rezortu nás vítali aj spontánne úsmevy ostatných zamestnancov, ktorých sme stretávali. Ubytovali sme sa v našom novom dočasnom príbytku a šli sme sa zoznámiť s okolím. Na oblohe nás privítala nádherná dúha. Ako som neskôr zistila, dúha je takmer každodenný jav, pretože na ostrove dosť výdatne prší. 
A to sme boli v období sucha. Dážď prichádza rýchlo a nečakane. Ako láska. Rovnako rýchlo odíde. Tiež ako láska.
Okrem dúhy sme si hneď prvý večer vychutnali zlatistý západ slnka a tiež náš „banánový výhľad“.

Večer sme zaspali sladko ako bábätká poslednú noc pred Vianocami. Nemohli sme sa dočkať, aké „darčeky“ si pre nás Svätá Lucia nachystala.
Ostrovania sú veľmi milí, spontánni, usmievaví, radi sa hlučne zabávajú a preto je každý sviatok dobrým dôvodom k oslavám. Tak to bolo dokonca aj v rezorte. Sviatok nezávislosti dopadol na nedeľu a pouličné stánky s ovocím, s handrami a so suvenírmi sa ocitli priamo pri bazéne a ubytovacích jednotkách rezortu. Miestni sa obliekli do rôznorodých masiek a sprevádzaní hudobnou produkciou nejakej domácej skupiny robili nám, turistom show.

Oslavy boli aj v hlavnom meste. Okrem tohto štátneho sviatku však domáci oslavujú každý piatok. Pravidelne „flámujú“. Po svojom. Ulice sú plné stánkov s rozličnými dobrotami, či už tuhého, alebo tekutého charakteru. Oslavujú muži, ženy aj deti.
Keďže sme bývali v rezorte neďaleko hlavného mesta Castries, neodpustila som si jeho návštevu práve v piatok podvečer.
Na Saint Lucii sme pobudli celé dva týždne.
Prvý týždeň sme spoznávali najmä severozápad ostrova, teda oblasť okolo hlavného mesta.
Keď sme ja aj môj priateľ Róbert nahlasovali na vrátnici, že ideme do mesta, neunikol nám čudesný výraz v tvári vrátničky. Zmohla sa len na otázku:
„Teraz? Prečo teraz? V piatok v podvečer? Všade je plno áut, veľa ľudí a autobusy sú plné.“
Pomyslela som si, že práve to je to, čo chcem vidieť. Rezort je síce nádherné „zlaté vajce“, ale my chceme vidieť práve to, čo sa skrýva pod jeho škrupinou. Opýtali sme sa teda, kde je najbližšia zastávka autobusu a vykročili sme.
Ale najskôr by som mala ozrejmiť, čo sa na St. Lucii rozumie pod pojmom autobus. Je to v skutočnosti auto – dodávka, pre asi 8 – 10 ľudí. Cestujúci sedia dokonca aj vedľa vodiča. A autobusy sa riadia cestovným poriadkom typu: „ako sa zadarí“. Na krátke vzdialenosti chodia dosť pravidelne, ale na dlhšiu vzdialenosť idú vedy, keď sa autobus naplní. Tomu hovorím „maximálna vyťaženosť“ miestnej dopravy.

Viezli sme sa nakoniec len cestou späť, pretože som si povedala, že pár kilometrov peši môjmu „telu“ len prospeje. Róbertovi sa veľmi nechcelo, ale moje obľúbené dovolenkové právo veta ho nakoniec presvedčilo. Sme predsa na dovolenke, nemáme sa kde ponáhľať a prechádzka ešte nikomu neuškodila. A okrem toho môžem cestou aspoň urobiť zopár záberov. Tak som teda fotila. 
Domy, školy, žiakov, kostoly...

Cesta sa nám zdala nekonečná. Cesty úzke, bez krajníc a bez chodníkov. Doprava podobná tej, ktorá je v piatok na bratislavskom diaľničnom obchvate. Cesty sa kľukatia ako štrkáč, dokonca dosť často aj „štrkajú“ a veľmi často stúpajú strmo do kopca. My sme si vopred pozreli na mape ako sa čo najkratšou cestou dostaneme do cieľa, teda na námestie. Ja som navrhla skrátiť si cestu bočnými uličkami, aby Róbert nenadával, že musíme príliš dlho kráčať pešo.

Bolo to, ako je u mňa už samozrejmosťou, veľmi zlé rozhodnutie. Cesty boli také úzke, že keď sme sa chceli vyhnúť autám, museli sme kráčať v jarkoch, ktoré viedli pozdĺž ciest. A čo bolo úplne najhoršie, bolo to, že stále som zabúdala na to, že sa jazdí vľavo a niekoľkokrát som nechtiac zastavila dopravu. Nie, že by som to chcela, ale keď ma šoféri nechceli zraziť, tak radšej zastavili. Trúbenie je na ostrove asi obľúbenou šoférskou disciplínou, alebo možno národným športom. Tam trúbi v aute vari každý. Spočiatku som sa vždy zľakla, ale po čase som si zvykla. Nepochopila som však, či sa tak šoféri medzi sebou zdravia, alebo, či si takýmto spôsobom nadávajú.

Po poldruha hodine trápenia sa nám predsa len podarilo dostať do centra. Bolo asi pol piatej popoludní, necelé dve hodiny pred západom slnka.

Cestou som fotila rôzne typy domov, v ktorých miestni žili. Od tých najchudobnejších, po tie lepšie, luxusnejšie. Niektoré z nich slúžili ako malé obchody, kaderníctvo, či oprava prístrojov.

Castries ako mesto nie je v skutočnosti ničím zvlášť zaujímavé. Je obkolesené zalesnenými kopcami, leží na konci úzkeho zálivu. Bolo založené v 60. rokoch 18. storočia. Meno dostalo po francúzskom ministrovi námorníctva, maršalovi de Castries. Viackrát vyhorelo, možno aj preto sa tu nezachovalo príliš veľa z pôvodnej zástavby, ale práve naopak, väčšina hlavných budov v meste bola postavená až po roku 1948.

Cestou som si nemohla nevšimnúť dom smútku, či pohrebný ústav, ktorý podľa farby fasády vypadal skôr na dom radosti. Fasáda bola jasne ružová. Keď pohrebníctvo, tak potom chcem vidieť aj cintorín. Ten sa nachádzal medzi pristávacou dráhou miestneho letiska a plážou. Keď sme tadiaľ kráčali prišlo mi na rozum, že aspoň to nemajú s pochovávaním ďaleko, keď by sa lietadlo náhodou skydlo pri pristávaní, či vzlete. A keď už ten čierny humor, tak mi tam napadla ešte jedna myšlienka v súvislosti s cintorínom umiestneným tesne vedľa nádhernej pláže. Predstavila som si náhrobný kameň a na ňom veľký zlatý nápis: „Čo čumíš? Tiež by som radšej ležala kúsok vedľa. (Na pláži.)“

Asi najznámejšou aj najobľúbenejšou ulicou v Castries je Jeremie Street. Je plná trhovníkov a stánkov so všetkým možným, ale hlavne nemožným. Ale atmosféra je úchvatná, čarovná.Kto vie, čo by sa stalo, keby nejakí developeri postavili v Castries nákupné centrá? 

Na Jeremie Street nájdete všetko možné. Ovocie – banány, citrusy, yamy (sladké zemiaky), zeleninu - baklažány, chilli papričky, oblečenie - tričká, šaty, tašky, a taktiež množstvo vyrezávaných drevených suvenírov.
Pozdĺž ulice môžete vidieť množstvo malých „kvázi krčmičiek“, s dvomi tromi stolmi, kde posedávajú a popíjajú ženy, muži ale aj  výrastkovia v puberte. Nemali v priemere viac ako tri krát tri metre. 

Chcela som ich odfotiť, ale keď som fotoaparát pripravila do pozície „ready“ konvexný tvar obrovitánskych širočizných pier domácich obyvateľov rýchlo prešiel do konkávy, čo pre mňa bolo dostatočným znamením, že asi bude lepšie od môjho úmyslu ustúpiť. Tak som len ďalej pozorovala, čo sa okolo mňa odohráva.
Cestou do mesta som tiež fotila, čo sa dalo. Deti, študentov, školy, kostoly, obytné domy, obchodíky. Všetko, čo mi došlo do cesty. Niektoré deti keď videli, že ich idem fotiť pózovali a vychutnávali si to ako Naomi Campbell na módnej prehliadke, iné utekali preč. Všimla som si, že všetky školopovinné deti nosia uniformy. Spozorovala som asi tri, či štyri druhy uniforiem. Domyslela som si, že pravdepodobne sa líšia podľa stupňa školy. Neviem to isto, ale videla som, že podobné vekové kategórie nosili aj podobné uniformy. Niektoré  deti sa fotili s nadšením a pózovali ako Naomi Campbell.

Trvalo nám asi pol hodinu, kým sme ulicu prešli. Trochu mi to pripomínalo naše socialistické jarmoky, alebo komunistický 1. máj po skončení povinného sprievodu. Všade boli rozložené stánky s jedlom a pitím a ľudia sa pri nich zastavovali a občerstvovali sa. Napriek tomu, že oficiálne je srdcom mesta Námestie Dereka Walcotta, básnika a dramatika, od roku 1992 nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, hlavnú tepnu tvorí už práve spomínaná ulica Jeremie Street. V nej pulzuje skutočný život mesta. A tep ulice narastá spolu so zotmením.

Keď sme sa už trochu nabažili ulice pokračovali sme v ceste k námestiu Dereka Walcotta. Námestie je štvorcové a uprostred neho stojí obrovský strom saman, čiže dažďový strom. 

Hoci je námestie pomenované po básnikovi Derekovi Walcottovi, nachádza sa tam okrem jeho sochy aj socha ďalšieho nositeľa Nobelovej ceny, ale za ekonómiu, sira Williama Arthura Lewisa.
Na tak malý počet obyvateľov až dvaja nositelia Nobelovky.

 

 

 

 

 

Okolie námestia tvorili obchody, reštaurácie, či krčmičky, domy a z jednej strany námestia, za budovou parlamentu a súdneho dvora stála skvostná budova katedrály Nepoškvrneného počatia (Cathedral of Immaculate Conception) z 19. storočia.

Kdekoľvek na svete som a mám možnosť vkročiť do kostola, mešity, synagógy či katedrály, nikdy si nenechám ujsť príležitosť. Je mi jedno, akej viere svätostánok patrí, ak sú dvere otvorené a nikto ma nevráti späť, vkročím. Keď môžem odfotím, keď nemôžem, akceptujem vôľu veriacich. Popozerám, posedím, chvíľu rozjímam a pokračujem v ďalšom poznávaní mesta, či miesta. 
Interiér katedrály Nepoškvrneného počatia je od podlahy až k stropu nádherne zdobený maľbami biblických výjavov, afrických duchovných a námetov ananásu, čo je karibský symbol pohostinnosti. Málokedy som mala možnosť pozorovať jednoduché maľby na stenách kostola s duchovnými čiernej farby pleti. Je to zaujímavé a nikdy predtým mi nenapadla myšlienka, akú farbu pleti má napríklad panna Mária kdesi v Afrike.

Keď sme sa dostatočne nabažili výjavov na stenách pokračovali sme v ďalšom poznávaní miestneho života.
A nezaprieme v sebe Slovákov. Z kostola sme šli rovno do krčmy.

Mám rada návštevy miestnych pohostinských zariadení v exotických krajinách. Dochádza  k javu, ktorý nazývam „doublečum“, alebo dvojité očumovanie.
Ja ako turista pozorujem miestnych, miestni zase mňa.
Našťastie chodím do miestnych krčiem v mužskom doprovode, takže to nie je až také zvláštne. Vypili sme s Róbertom pivo domácej značky Piton, posedeli sme na terase a pozorovali „až“ štyroch miestnych, možno štamgastov.
Zaplatili sme a pomaly sme sa pobrali smerom k zastávke autobusu, pretože som Róbertovi na začiatku výletu sľúbila, že späť do rezortu už pôjdeme autobusom. Súhlasila som aj preto, lebo si myslím, že k zaujímavým zážitkom v cudzine patrí aj poznanie systému tamojšej dopravy. Na autobusovej stanici bolo množstvo „autobusov“ – dodávok. Nemohli sme nasadnúť do ktorého sme chceli. Funguje to podobne ako u nás na stanovištiach taxíkov. Idete postupne. Hneď ako sa naplní prvý, príde na rad ďalší. Všetky autobusy odchádzajú zo stanovišťa až vtedy, keď sú plne obsadené.
My s Róbertom sme sedeli nakoniec vedľa šoféra. Peniaze od nás vzal až pri vystupovaní. Ani lístok, ani pokladňa. Dokonca ani žiadny cenník. Dali sme mu za nás oboch dva americké doláre, ale vydať mal len v domácej mene. Tak sme výdavok nechceli.
Tam by si prišiel na svoje náš minister Kažimír. Bločková lotéria, virtuálne pokladnice... a „sentlúšania“ by mali o zábavu postarané. Nemuseli by už ani čakať na štátne sviatky. A ten dobrosrdečný, široký, nekonečný úsmev by im pravdepodobne z tváre rýchlo zmizol. Zato však ministrov typický úsmev by bol ešte širší, možno priam až ŠIROKÝ.
Keď sme došli do rezortu, „pozval ma“ (mali sme predsa all inclusive) Róbert na fľašu dobrého vína. Kalifornského. Z údolia Napa, ktoré som mala možnosť piť ani nie pol roka predtým, priamo v jeho žriedle.
Tak skončil jeden z našich výletov mimo rezortu. Ale navštívili sme aj iné, prekrásne zákutia ostrova. O tých zase inokedy.


 
 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?