reklama

ZÁPISKY Z KALIFORNIE - II. časť - SAN FRANCISCO

San Francisco sa rozkladá na 43-och kopcoch, či pahorkoch a asi preto mi pripomína „húsenkovú“ dráhu.  Tróni na špici polostrova a je „vraj“ najkrajším mestom Kalifornie. Hovoria mu aj Paríž západu. Uvidíme.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

III.
SAN FRANCISCO (SF)
Kalifornia mala v roku 1848 asi 10 tisíc obyvateľov európskeho pôvodu. Ale keď sa v priľahlých oblastiach objavila zlatá ruda, zažilo SF úplnú explóziu. Zlatá horúčka prilákala státisíce ľudí. Všetci hľadali „zlatý sen“. Vlastne počas celej svojej existencie dávalo mesto svetu najavo, že „sa tam niečo deje“. Keď skončila ťažba zlata, začalo fungovať ako mesto peňazí, kde mnohí získavali, pretože iní strácali. Keď sa už zdalo, že život v SF plynie pokojne a bez nejakých zvláštností, tak sa matka zem postarala, aby sa to zmenilo. V roku 1906 došlo k zničujúcemu zemetraseniu. Ale ani to nestačilo, pretože hneď po ňom vypukol trojdňový požiar, ktorý bral všetko, čo mu stálo v ceste. Ľudia prišli o svoje domovy, ale život šiel ďalej. Mesto doslova vstalo z popola. V 30. rokoch sa stavalo ostošesť. Silnela myšlienka preklenúť záliv mostom, ktorý by zjednodušil dopravu z jednej strany zálivu na druhú. Bol to ťažký boj, pretože prevádzkovatelia trajektov vedeli, žeby ak dôjde k výstavbe mostu, prídu o svoj kšeft. Nakoniec však predsa len zvíťazil zdravý rozum a voliči SF odobrili projekt Josepha Straussa a jeho poradcu architekta Irvinga F. Morrowa. Aj veľká hospodárska kríza začala blednúť závisťou nad veľkoleposťou projektu mostu Golden Gate. 
Sto rokov po „zlatej horúčke“ sa mesto opäť zviditeľnilo. Svetová literárna scéna bola zrazu bohatšia o „beatnikov“, ktorých názov vychádzal z literárneho hnutia „Beat Generation“. A kto to vlastne boli tí „beatnici“? Ľudia frustrovaní, nenávidiaci konzumnú spoločnosť, konzervativizmus, vojny. Písali presne tak ako cítili.
Bez škrupulí.
A boli to práve oni, ktorí tak vlastne položili základ k hnutiu „hippies“. To sa vyprofilovalo do svojej konečnej podoby asi o desať rokov neskôr. Takže SF opäť bodovalo.
Keď už pomaly kultúra hippies upadala do zabudnutia, mesto si našlo ďalšiu zábavu. Valilo sa sem nové „tsunami“. Nová vlna „umenia“, vlna technológií.
Bola to akási novodobá „zlatá horúčka“. Dokonca aj v dĺžke trvania. Tak rýchlo ako sa stratilo zlato, spľasla aj „bublina“ počítačových a internetových technológií. Mnoho firiem skrachovalo, státisíce ľudí zostali zo dňa na deň bez práce a investori prišli o miliardy.
Ale SF má nezlomného ducha a nakoniec sa opäť prebralo z letargie. Jeho úspechy a pády akoby kopírovali priečny profil jeho vlastného terénu. Chvíľu hore, potom dole.

Ešte stále je štvrtok, 25. september 2014.
Raňajkovali sme vo Viedni, (6,55 hod. sme odlietali) a 11,50 hod. miestneho času sme v San Franciscu a môžeme ísť na obed. Časový posun je úžasná vec. Starnem pomalšie.
(Ale len keď letím na západ.)
Nespala som už takmer 36 hodín. Pred odletom som zaspať nestihla, a v lietadle...
...to som už odôvodňovala v odseku II.
Patrím k ľuďom, ktorí v noci ožívajú a ráno zomierajú. Niečo ako Dr. Jekyll a Mr. Hyde.
Napriek únave a prehováraniam Róberta, aby sme si aspoň chvíľu v hoteli zdriemli, nesúhlasím. Na dovolenke mi je ľúto každej hodiny, ktorú prespím. Preto hlasujeme. Ale podľa našich dovolenkových (a vlastne nie len tých) pravidiel mám právo veta. Spánok sa nekoná a my vyrážame na prvé rande so SF.
Žalúdočný alarm nám už dosť dlho hlási „poruchu“, ale zatiaľ nemáme možnosť odstrániť ju. Podľa mojich knižných informácií viem, že časť Chinatown a na ňu nadväzujúca North Beach by mali byť plné reštaurácií. Róbert ma prosí, aby sme šli aspoň kúsok cesty miestnou dopravou, ale... právo veta nepustí.
Ja chcem cestou fotiť. A veľa. Práve je celkom dobré svetlo. A...
... sto ďalších dôvodov, prečo musíme šliapať. Je to priam neuveriteľné, ale vždy, keď som niekde v cudzom meste ma akoby zázrakom prestáva všetko bolieť. Na Slovensku chodím všade autom, dokonca sa ním presúvam aj v rámci jednej ulice. Ale akonáhle sa ocitnem v neznámom svete cítim priam nadpozemskú povinnosť chodiť peši. Chcem si naplno vychutnať tamojší život, vrážať do ľudí (nič ostré), splynúť sa s davom...
Som ako zvedavá červená krvinka, presúvajúca sa tepnami veľkého telového obehu mesta. Občas sa tak naozaj cítim. Doobeda, ešte čerstvo okysličená doslova „prúdim“, ale po takej dvanásťhodinovej túre sa už len vlečiem. Značne oslabená hľadám útočisko v nejakej reštaurácii, či vinárni v blízkosti hotela. Musím predsa doplniť zásoby chýbajúceho „kyslíka“. Jedlo a dobré červené víno. Naozaj ako červená krvinka.
Kráčame Čínskou štvrťou (obr. č. 4), lemovanou balónmi, čínskymi drakmi a strechami pripomínajúcimi pagody.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obr. č. 4 - Grant Avenue - hlavná ulica Chinatown
Obr. č. 4 - Grant Avenue - hlavná ulica Chinatown (zdroj: Ľubica Rusnáková)

Architektúra tejto časti patrí k architektúre tzv. „chinatown deco“, ktoré bolo vytvorené kedysi v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Mne sa zdajú všetky čínske štvrte na svete rovnaké, alebo aspoň dosť podobné. Ale táto je údajne najväčšia v USA a druhá (niektoré pramene uvádzajú, že je najväčšia) mimo územia Číny. Číňania sa tu usadili ešte v 50-tych rokoch 19. storočia. Tí chudobnejší. Bohatší a zámožnejší obyvatelia SF sa neskôr, keď boli konské povozy nahradené modernejšími Cable Cars „lanovkami“, presťahovali trochu vyššie do štvrti Nob Hill. Pomenovaná je po najvyššom kopci v SF, vysokom 103 metrov nad zálivom. Práve túto štvrť môžete najčastejšie vídať vo filmoch. Je mi celkom fajn keď si predstavím, že práve tadiaľto kráčala aj Julie Roberts vo filme Zomrieť mladý (Dying Young). Prešla som sa aj ulicou Stockton Street, ktorá vedie štvrťou Chinatown rovnobežne s Grant Avenue, teda s tou, na ktorej bývame. Po nej často kráčali Charlize Theron a Keanu Reeves v Novembrovej romanci (Sweet November).
Cítim sa ako hollywoodska hviezda.
Zhasnutá. 
Niektoré z prudko stúpajúcich ulíc SF dajú fakt zabrať. Ale pohľad, ktorý sa vám zhora naskytne vám vynahradí všetku vynaloženú námahu. A v SF platí, že k „high society“ mesta patria tí, čo aj bývajú najvyššie. Domy v štvrti Nob Hill patria k jedným z najdrahších. Čím vyššie, tým drahšie.
Ani neviem ako, prešli sme na Columbus Ave, odtiaľ na Mason Street a dostali sme sa až do štvrti North Beach. A nakoniec ešte trochu vyššie, bližšie k prístavu, do Fisherman´s Wharf.
Ani sme sa nenazdali a prešli sme viac ako 2,5 km, čo v kopcovitom teréne nie je málo.
Keď sme už pri tých uliciach, nedá mi, aby som nespomenula, čo sa mi párkrát v SF stalo. Myslím, že je všeobecne známe, že v USA sú ulice väčšinou navzájom kolmé, a to buď v smere sever – juh, alebo v smere východ – západ. V SF tvorí výnimku Market Street, ktorá diagonálne pretína ostatné ulice.
To je z hľadiska orientácie perfektné, ale nie pre mňa. Ulice sa totiž ťahajú aj niekoľko kilometrov a to ma viac ráz úplne zmiatlo. Mám vo zvyku zapamätať si zopár názvov ulíc ešte predtým, než sa vyberiem na prechádzku mestom. Lenže ja si zapamätám, že napríklad niečo, kam sa chcem dostať je na križovatke ulíc Grant Ave a Bush Street. Keď potom náhodou uvidím nápis Bush Street, moje srdce poskočí radosťou, že som už blízo cieľa. 
Figu borovú.
Nie som. Pokojne môžem byť aj 3 km ďaleko, lebo som sa neplánovane ocitla na západe ulice, nie na jej východe, kde som mala byť. Viem, že pre niekoho je to nepochopiteľné, ale ja som naozaj analfabet v orientácii, dokonca mám problém aj s tým, čo je ľavá a pravá strana. Našťastie Róbert ma za tie štyri roky našich cestovateľských zážitkov celkom dobre pozná a tak sa radšej riadi mapou a vlastným rozumom.
Konečne sme sa dopracovali k jedlu. Od obeda bolo rovnako ďaleko ako do večere.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obr. č. 5 – Svetoznáme logo sanfranciskej štvrti Fisherman´s Wharf
Obr. č. 5 – Svetoznáme logo sanfranciskej štvrti Fisherman´s Wharf (zdroj: Ľubica Rusnáková)

Štvrť Fisherman´s Wharf (obr. č. 5) je známa pestrou ponukou jedál nie len v reštauráciách, ale aj v stánkoch či bufetoch. Na stojáka. Ponuka bola prekvapivo taká veľká, že sme sa dlho nevedeli rozhodnúť pre žiadne z ponúkaných jedál. Opäť som zneužila právo veta, pretože ma práve upútala reklamná tabuľa s oznamom, že v budove na poschodí je reštaurácia s terasou a výhľadom na most Golden Gate. Naznačím Róbertovi, že v SF nie sme predsa každý deň a tak by sa možno aj patrilo navštíviť nejakú dobrú reštauráciu s rybkami a inými podmorskými obyvateľmi bez hlasovacieho práva.
Očakávala som odkrytú terasu s dych berúcim výhľadom na oceán a most Golden Gate. Vyšli sme po schodoch a len čo sme vkročili dnu, okamžite nás odchytil čašník. Starší pán, ktorý nás začal usádzať bez toho, aby sa opýtal, kde chceme byť. Ja som podnikala v gastronómii 20 rokov, takže niečo o tom viem.
Na Slovensku vyčítajú zákazníci personálu, že je nevšímavý. V USA to naozaj funguje inak. Ale keď som videla, že okrem nás sú v podniku obsadené asi štyri stoly a ďalších tridsať je voľných, tak ma to dosť nasr... dilo. Podľa reklamy umiestnenej pred budovou nám predsa sľubovali „amazing view“, úžasný výhľad. To som aj čašníkovi jasne, hoci posunkovo naznačila. On mi však vysvetlil, bohužiaľ pre mňa anglicky, že všetky stoly sú už vopred rezervované. Rozumela som iba slovu „reserved“.
Objednali sme si ryby (mečúň a losos) so zemiakmi a domáce pivo, tzv. „Ale“. Musím uznať, že sme boli obslúžení fakt dosť rýchlo. Až ma to hnevalo, lebo som si myslela, že čím neskôr nám jedlo donesú, tým dlhšie tam posedíme a počkáme na západ slnka nad Golden Gate. Hlad urobil svoje a taniere boli vyprázdnené asi rýchlejšie než sa naplnili. Dopili sme pivo a čašník sa slušne opýtal, či si ešte niečo želáme.
My by sme si aj, ale pri cene 29 a 27 dolárov za jedlá a 8 dolárov za pintu piva sme si to museli rozmyslieť. Náročky sme si nechávali aspoň trochu piva v pohári, aby sme nesedeli naprázdno.
Raz darmo! Rozpočet nepustí! (Tak hovorí aj náš pán premiér spolu s ministrom financií.)
Ani nie o tri minúty sme mali účet na stole. Áno. V Amerike je to tak. Kým konzumuješ, si vítaný. Ale keď si prestaneš objednávať, tak zaplať a choď kade ľahšie. Biznis je biznis. Medzitým sa reštaurácia naozaj naplnila. Pozreli sme na účet. Trochu nám zmrzol úsmev na perách. Ale čo? Sme tu prvý deň, tak to treba patrične osláviť. Samozrejme ako je v štátoch zvykom, čašník si k oficiálnemu účtu pripočítal 18 percent. (Keď som bola v USA v roku 2009 a 2010, tak si účtovali 14%, ale možno to závisí aj od toho ktorého štátu). Nie je to však automatické všade. V iných reštauráciách zákazník sám môže do účtu dopísať výšku prepitného, takzvaného TIPu. Je to čosi čo síce nemusíš, ale patrí sa. Čiže, mal by si. 
Ja by som to pomenovala ako „Dobrovoľná Povinnosť Hosťa“. Akýsi nový druh DPH-čky.
Myslím, že tento čašník bol dostatočne skúsený a inteligentný. Uvedomil si, že od nás by sa prepitného nedočkal.
Keď sme však odchádzali od stola, aspoň sa na nás milo usmieval. A čo by aj nie? Aj ja by som sa na jeho mieste usmievala. Ba čo! Rehotala by som sa. Úsmev za takmer trinásť dolárov. Na Slovensku sa čašníci usmievajú aj za desať centov. Možno keby u nás dostávali čašníci také vysoké „dýško“, že by aj oni boli milší k zákazníkom. Kto vie?
Keď sme sa z reštaurácie dostali opäť k stánkom s jedlom, zasmiali sme sa. Ďalšie dni už budeme jesť ako správni Slováci. Lacno a bez „tringeltov“.
Slnko si šlo na pár hodín oddýchnuť, Róbert tiež mlel z posledného, ale ja som bola jak nafetovaná. Plná nových dojmov, nevyspatá, unavená. Možno som nemohla zaspať práve od toľkej únavy. Tak sme sa ešte asi polhodinu poprechádzali po nábreží až som nakoniec „povolila“ návrat.
Ako inak? Peši až k hotelu.
Cesta späť sa nám zdala nekonečná. Čínska štvrť bola vysvietená, ale k môjmu počudovaniu bola väčšina obchodov zatvorená. Otvorené boli už len bistrá a reštaurácie. Obchodíky šli spať spolu so sliepkami a slnkom. Neviem, či aj tu, v SF nemajú nejakých tajných kádehákov, keď tak skoro zatvárajú. Jasnou známkou toho, že sme neďaleko hotela bol pre mňa Old St. Mary´s Cathedral, prvá katolícka katedrála V SF. Železo a tehly na túto stavbu boli dovezené z východného pobrežia USA a žuové základné kamene z Číny. Na veži kostola, tesne pod hodinami (obr. č. 6) je nadpis:
„Son, observe the time and fly from evil“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obr. č. 6 - Old St. Mary´s Cathedral
Obr. č. 6 - Old St. Mary´s Cathedral (zdroj: Ľubica Rusnáková)

Tento nápis bol údajne adresovaný zákazníkom nevestincov na opačnej strane ulice. Kostol bol jedným z mála budov, ktoré prežili zemetrasenie a následný požiar v roku 1906 bez ujmy. Vo vstupnej časti kostola sa nachádza malá výstava fotografií zobrazujúcich ono obdobie.
Ulica Grant Avenue, teda tá, na ktorej stál aj náš hotel bola historicky prvou ulicou v osade Yerba Buena, ktorá bola predchodcom samotného SF. Počas „zlatej horúčky“ sem prišlo asi 25 tisíc Číňanov, ktorí sa tu usadili, v tom čase vo veľmi ťažkých podmienkach. Mesto ich vôbec neprivítalo pekne. Stretávali sa tu s obrovskou rasovou nenávisťou a zúrivými rasistickými útokmi.
Premenovaná bola po smrti prezidenta U. S. Granta, v roku 1885.
Chinatown predstavuje 24 štvorcových blokov, má vlastné školy, banky, dokonca aj noviny. 
V ten prvý večer som si to až tak neuvedomovala, ale asi tretí večer mi došlo, že to tam je ako u nás za socializmu. Naozaj väčšinu obchodov zatvárali okolo šiestej večer. Napríklad aj niektoré vinárne neďaleko Union Square boli otvorené len do desiatej večer. Prišli sme asi dvadsať minút pred záverečnou a čašníčka nás svojim správaním doslova odhovárala, aby sme si neobjednávali fľašu vína, lebo to nestihneme do desiatej vypiť. Myslela som, že žartuje, ale z výrazu jej tváre bolo jasne badateľné, že to myslí vážne. Objednali sme si teda len po jednom pohári červeného. A fakt. Odbila desiata hodina večer, účet na stole a nedočkavý pohľad čašníčky, ktorým nám jasne dávala najavo, aby sme už konečne vypadli.
Tak tomu hovorím gól do vlastnej siete. Precestovala som niekoľko štátov USA, ale s takýmto prístupom som sa naozaj nestretla nikde.
Žeby to bola špecialite SF, alebo nejaké oneskorené následky „leta lásky“ či „detí kvetov“?
Alebo... nejaký „beatnicky“ odkaz?
Myslím, že SF je úplne iné mesto ako všetky ostatné v Amerike. Nie len svojim zjavom, skladbou obyvateľstva, či viktoriánskou architektúrou.
Jednoducho je INÉ.
ZVLÁŠTNE.
ROBÍ SI ČO CHCE.
Mesto, aj obyvatelia. A nakoniec aj turisti. Je možné, že k tomu prispel aj fakt, že za posledných sto rokov prešlo mesto nie len skutočným prírodným zemetrasením, ale aj niekoľkými „zemetraseniami ducha“. V 50. rokoch to boli beatnici, o desať rokov neskôr „hipici“. Keď sa dopad ich myšlienok pomaly vytratil, stálo SF opäť na čele jednej epochy. Epochy technologického šialenstva.
Chvíľami sa ma zmocňoval pocit, že neviem, či tu kapitalizmus dožíva, alebo len nastupuje.
Fakt neviem. Tento pocit ma ovládol počas môjho pobytu v SF ešte viackrát.
Možno je to spôsobené práve tou multikultúrou obyvateľstva. Číňania, Japonci, Kórejci, Vietnamci, Rusi, Taliani, Mexičania, Francúzi. Ale v porovnaní s Floridou som tu videla napríklad málo černošského obyvateľstva.
Počas mojej návštevy štátov Texas, Arkansas, Tenesee, Alabama, Mississipi, či Luisiana, som si zase všimla pomerne veľké zastúpenie Indov.
A možno som to tak videla len preto, že som v SF prežila príliš krátky čas.
Zaspala som okolo polnoci sanfranciského času.
Na Slovensku bol už piatok, deväť hodín ráno.
Ubehlo presne 48 hodín odvtedy, čo som naposledy spala.

 

Ľubica Rusnáková

Ľubica Rusnáková

Bloger 
  • Počet článkov:  42
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Človek, ktorý opustí domov, aby zdokonalil seba a iných je vraj filozof. Človek, ktorý cestuje z krajiny do krajiny a vedie ho len slepý impulz zvedavosti, je vraj tulák. Tak neviem...Asi som tulák-filozof. Zoznam autorových rubrík:  AforizmyFejtóny, úvahy...SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu